Nenápadní hrdinovia nápadnými
Projekt Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom v rokoch 1945 – 1967, ktorý sa zameriava na oboznámenie žiakov stredných a základných škôl o ľuďoch perzekvovaných počas obdobia komunizmu, sa dočkal svojho druhého ročníka. Z príležitosti 60. výročia zatvárania kláštorov bolo tohtoročnou témou v medzinárodnej sekcii prenasledovanie rehoľníkov a kňazov, v národnej si účastníci vybrali svojho hrdinu sami. Vďaka Ústavu pamäti národa, Konfederácii politických väzňov Slovenska a finančnej podpore Nadácie Konrada Adanauera sa 18. novembra na študentskej konferencii pod záštitou primátora hlavného mesta Andreja Ďurkovského v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca predstavilo dvanásť vybraných študentských prác.
Je ráno 17. novembra a ja so svojimi spolužiačkami a pani profesorkou nastupujem do autobusu. Cestujeme do Bratislavy, aby sme sa zúčastnili dnešného programu a tiež predstavili sále plnej ľudí našu nenápadnú hrdinku, sestru Marcellku. V hoteli nás privítajú zástupcovia ÚPN a po ubytovaní nás prekvapí pán Neupauer, autor myšlienky a gestor celého projektu, s náručou plnou kníh, ktoré dostávame ako odmenu, hoci sme ešte nič nevyhrali. Je čas ísť na obed a potom do Národnej rady.
Okolo štvrtej nás autobus odvezie na Devín k Bráne slobody, pamätníku všetkým po slobode túžiacim ľuďom, ktorí sa počas obdobia neslobody pokúsili o útek cez hranicu a neváhali za to položiť aj svoj život. Počúvame šokujúce čísla o počte zastrelených a vo mne sa ozývajú rozhorčené výkriky po spravodlivosti. Po symbolickej minúte ticha a krátkej prechádzke sa odoberáme späť k autobusu. Po rozchode v centre hlavného mesta nás čaká večera a potom napäté očakávanie zajtrajšieho dňa.
Ráno sa zobúdzam neochotne. Po chaotickej hodinke príprav a chutných raňajkách sme všetci nervózni. Pred Primaciálnym palácom sa akosi zvláštne upokojíme. Uložíme si veci do šatne, ešte rýchlo všetko zopakujeme, poskytneme rozhovor pre nemeckých poslucháčov Slovenského rozhlasu na šiestom okruhu a zanedlho nám už prejavy významných ľudí dávajú na vedomie, že všetko sa začína.
Som dojatá. Počúvam pána Srholca, riaditeľa ÚPN pána Petranského, špeciálneho hosťa, veľvyslanca Veľkej Británie pána Robertsa, člena čestnej komisie pána Mikloška a nakoniec aj pána Neupauera. Cítim vďaku, že tu môžem byť, všímam si krásu Zrkadlovej siene a užívam jedinečnosť atmosféry. Panuje tu srdečnosť, akási vznešenosť, sčasti nostalgia, keď myslíme na ľudí, ktorí trpeli, a všetci máme nejasný pocit určitej dôležitosti, lebo sme tu, aby sme príbehy trpiacich ľudí podali ďalej. O súťaživosti nemôže byť reč, lebo všetci máme rovnaký cieľ: urobiť najviac, ako sa dá, aby osudy našich hrdinov nezostali nepovšimnuté.
Pri prezentácii našej práce sa snažím dať svojím prejavom najavo, že je to pre mňa veľká chvíľa. Myslím na sestru Marcellku, aká by bola šťastná, keby nás tu videla, a rozmýšľam, či vôbec má nejaký zmysel vyhrať. Sme tu, a už to je veľká pocta, podávame príbeh našej Marcellky ďalej … hovorím si, že už teraz sme vlastne vyhrali.
Nastáva chvíľa vyhodnotenia. Ani nás neobchádza pocit napätia, ktoré visí vo vzduchu. Tri práce v bronzovom pásme, šesť v striebornom … Prichádza zlaté pásmo a ešte stále nepovedali naše mená, ale napokon … Sme vyvolané ako posledné. Prvé, čo mi napadne, je: Ideme do Bruselu!
Celé skvelé predpoludnie korunuje slávnostný obed v Zichyho reštaurácii, príjemná atmosféra a rozlúčka s ostatnými účastníkmi.
Po dnešnom dni sa cítim výnimočne. To, čo sme dokázali, je niečo veľké. Naši nenápadní hrdinovia sa stali nápadnými. Ale to by sa neudialo bez ďalšieho hrdinu, pána Neupauera, ktorý núti ľudí našej generácie zamýšľať sa nad dobou, ktorá im pripadá neuveriteľne vzdialená. Som rada, že ja a moje spolužiačky Veronika Wolfová a Andrea Martišková sme to všetko mohli zažiť, a to aj vďaka podpore pani profesorky Juríčkovej.
Verili by ste, že to boli jedny z najlepších dní v mojom živote? Ja áno.
Ivona Mendelová, študentka na Gymnáziu V. B. Nedožerského v Prievidzi
